Blížil sa čas dovoleniek a my sme sa nezamýšľali, čo spáchame toto leto, nakoľko kde a kedy pôjdeme riešime na poslednú chvíľu. V auguste, keď už väčšina ľudí mala po dovolenke, sme vymysleli že by sme mohli ísť na korzikcko – sardínsky trip. A tak sme rýchlo na internete pohľadali voľné lístky na trajekty a začali plánovať trasu. Rozhodli sme sa, že cca 2 týždne pobudneme na Korzike a cca týždeň na Sardínii.

Korzika (Corsica alebo tiež aj Corse)

Nastal deň D, napakovali sme auto a fičali do prístavu v Livorne. Do prístavu sme prišli s časovým predstihom a tak sme mali čas vyspať sa cca 3 hodiny na sedadlách v aute.  Ráno sme sa nalodili a po 4 hodinách plavby sme pristáli na korzickej pevnine. Korzika nás privítala príjemným počasím a keďže okrem lístkov na loď sme nemali nič zabezpečené, tak sme sa začali rozhliadať kde by sme mohli zložiť hlavy. Obehli sme kopec kempov, no nenašli sme ten „pravý“ a už sa začalo pomaly stmievať a my sme boli stále bez strechy nad hlavou. Tak sme si povedali, že ešte pozrieme posledný kemping, čo bude po ceste a ak nebude voľný, tak spíme v aute. Ten sa stal nakoniec našim „osudovým“ kempom, kde sme stanovali 2 týždne. Za svetla čeloviek sme si postavili „dom“ a unavení zaliezli do spacákov. Potom už nasledovali dni poznávania zákutí Korziky, vyvaľovania sa na pláži, lezenia po skalách… Nádherné korzické pláže striedali výlety do píniových pralesov vo vnútrozemí. Korzika je zelený ostrov, kde rastie množstvo pínií (niečo ako naša borovica, ale mohutnejšie), pričom niektoré z nich majú viac ako 1000 rokov. Zároveň tu rastie veľa gaštanov, z čoho vyrábajú rôzne pochúťky a napríklad aj pivo Pietra. A vo veľkom pestujú stromy na spracovanie korku, pričom kôru z korku môžu olúpať len raz za 9 rokov. Z korku potom vyrábajú rôzne výrobky od fliaš po kabelky, klobúky, košele, či zapaľovače. Korzičania sú známy svojim syrmi, ktoré majú či už od kráv, oviec či kôz, ktoré sa potulujú po cestách a necestách a postavia sa veľmi radi pred auto a ani sa nehnú. Nejednu cestu sme prestáli, kým si rohaňa (myslím kravu) zmyslí, či sa uhne alebo nie. Vystupovanie z auta bolo na vlastné nebezpečie, o čom som sa presvedčila, keď som šla kŕmiť malé divoké prasiatka, čo sa pásli pri ceste. Zrazu sa totiž z lesa na mňa vyrútili ich 400 kilový rodičia a mala som, čo robiť aby, som stihla dobehnúť do auta a zabuchnúť za sebou dvere. Môj muž sa chechtal v bezpečí svojho tátoša. Nuž, zlatá to polovička. Kdesi na internete som čítala, že divoké prasiatka sú na Korzike celkom prítulné a dajú sa kŕmiť. Ale ako vidím, nie je sviňa ako sviňa :-). Tieto rozhodne nepatrili k tým prístupným. Na inom výlete sme stretli už fakt krotké prasiatka, ktoré sa nám motali okolo nôh bez následkov. Ako pomstu kvôli tomu, že ma prehnali som sa rozhodla, že ochutnám ich mäsko a dala som si korzickú špecialitu – mäsko z divého prasiatka na víne s cestovinou. Divé prasatá sa totiž živia prevažne žaluďmi a gaštanmi a preto ich mäso je považované za dokonalé pohladenie chuťových pohárikov. A môžem to potvrdiť, lebo chutí výborne.

A čo by to bolo, keby sme my horolezci neopáčili korzické skaly. A tak sme si šli zaliezť do horského priesmyku Bavella v nadmorskej výške 1500 metrov. Horolezecké terény nájdete po celom ostrove, od vápencových skál u Ponte Leccia po žulové steny v oblasti údolia Restonica, či údolia Vecchia. Na Korzike je super to, že si tu nájde, každý to svoje. Je to niečo ako naše Tatry, ale s morom a nádhernými plážami. Najvyšší vrch Monte Cinto je vyšší ako náš Gerlach. Meria 2706 metrov. Po ceste z výletov sme sa zvykli okúpať v jednej horskej riečke. Zaujímavé, je že vyzerá ako náš horský potok v Tatrách, ale voda má pritom do 23 stupňov. Kúpanie sa v ich riekach je už tradičný korzický folklór, ktorý využíva kopec turistov, čo sa chce schladiť po ceste. Je to super osvieženie. Odporúčam. Ďalším tradičným korzicko – sardínsky folklórom je aj strieľanie do dopravných značiek, o čom sme sa presvedčili hlavne vo vnútrozemí, kde boli niektoré značky rozstrieľané ako rešeto.

No a keďže sme na Korzike nabehali celkom dosť kilometrov tak tu si môžete pozrieť krátke video z Korzických ciest 🙂 Korzika je okrem iného známa aj organizovaním rally, takže si tu prídu na svoje aj šoféri 😉

Sardínia (Sardegna)

Dni plynuli ani neviem ako a už bol čas pomaly zvaliť stan a preplaviť sa na susedný ostrov Sardíniu, ktorý je vzdialený od Korziky len 13 km vzdušnou čiarou. Nakoľko naše samonafukovacie karimatky značky Husky sa samosfukovali :-(, tak sme sa rozhodli, že na Sardínii už nebudeme spať v stane na zemi, ale nájdeme si nejaký karavan alebo malú chatku. Na rozdiel od Korziky sme na Sardínii mali šťastie a našli sme voľný karavan priamo na pláži s dobrou cenou hneď v prvom kempe. Šťastní sme sa tam nasťahovali a oslávili to chladeným pivkom a nočným kúpaním. Pobyt na tomto ostrove sme už nebrali, tak akčne a viac sme sa povaľovali na plážach, keďže na Korzike sme precestovali cca 1500 kilometrov.
Na Sardínii sme navštívili jej severnú špičku Capo Testa, kde sa nachádza žulový masív s majákom. Môžete tu obdivovať skalné útvary v tvare zvierat, hradov, bájnych bytostí.

Na západnom pobreží sme si zašli na poloostrov Sinnis k pozostatkom najväčšieho punsko-rímskeho mestečka Tharros a zároveň sme sa tam okúpali na nádhernej pláži, nad ktorou sa týči zachovalá kamenná saracénska veža. Dodnes stojí na Sardínii 56 takýchto veží, ktoré vznikali v 15 -18 storočí na príkaz španielskych kráľov na obranu pred pirátmi. Po schladení sa v mori sme sa presunuli ešte trocha nižšie na Costa Verde, kde sa vraj nachádzajú najvyššie piesočnaté duny v Európe až 300 metrové. Mnohé duny sú dostupné len pešo. Nám sa podarilo po „ceste“ vidieť len menšie duny. Zato cesta k nim bola adrenalínová, pretože asfalt náhle skončil a začala rozbitá prašno – piesočnatá cesta, počas ktorej sme museli prebrodiť autom aj 2 potoky a to sme netušili, či sa naše auto nenamočí viac ako je vhodné. Po úspešnom prebrodení sme skončili výlet na západnom pobreží na najväčšej piesočnatej pláži Sardínie. Po rýchlom okúpaní hajde rýchlo nazad na východné pobrežie, kde sme prebývali. Keďže tento ostrov je druhý najväčší v Stredozemnom mori, tak presun aj na relatívne blízke výlety trval pomerne dlho.
Sardínia je známa aj nástennými maľbami na domoch tzv. murales, ktorými profesionálni umelci, ale aj amatéri vyjadrovali svoje názory a vôľu za autonómiu ostrova, protest proti „výpredaju“ Sardínie do rúk armády a turistických koncernov ako aj príbehy o strastiplnej sardínskej minulosti s nádejou na lepšiu budúcnosť. Nástenné maľby jasne vyjadrujú, čo miestnych obyvateľov páli : nezamestnanosť a vysťahovalectvo, diskriminácia Sardíňanov vo vlastnej zemi, arogancia politikov, strach, že sa stanú na vlastnom ostrove cudzincami. Asi najviac takýchto malieb (do 200 )sa nachádza vo vnútrozemí v malebnom mestečku Orgosolo. Rozhodne odporúčam návštevu tohto mestečka s neopakovateľnou atmosférou. Je to ako prechádzať sa galériou open air.
Náš pobyt sme zakončili neďaleko Smaragdového pobrežia na karibskej pláži pri mestečku San Teodoro. Striebristý piesok a tyrkysové more bolo tým správnym zakončením našej dovolenky. Potom nás už čakala len plavba z Golfo Aranci na taliansku pevninu do Livorna. Plavba trvala 10 hodín, preto pokiaľ cestujete na noc odporúčam si zakúpiť aj kajutu. Kajuty sú vybavené na veľmi slušnej úrovni a dobre sa vyspíte pred dlhou cestou domov. Pokiaľ budete mať šťastie na loď ako my, tak budete mať na lodi aj bazén, jacuzzi, piano bar s veľkou reštauráciou. Celkovo sme za 23 dni prešli okolo 6000 kilometrov cez 4 štáty a 2 ostrovy. Odchádzali sme s tým pocitom, že sa tam ešte určite raz vrátime. Au revoir Corse a arrivederci Sardegna 🙂 jednoducho Korzika a Sardínia zanechali nezmazateľné stopy v našich srdciach…

Kto by mal záujem pozrieť si všetky fotografie z našej dovolenky tak šup-šup na Goole Photos 🙂

Dalsie tipy a inšpirácie na cestovanie po Sardínii môžete nájst napríklad aj v turistickom sprievodcovi na satur.sk.